manga_preview
Boruto 18

Nádoby 01 – Ako hlina vytrhnutá zo zeme

img564postprod-mini.jpg

„Tlak klesá, strácame ju!“
„Vidím!“ odvrkla Tsunade, snažiac sa zastaviť krvácanie „Máme ešte krvnú pilulku?“
„Poslednú som jej dal, krátko pred tým, než sme sem dorazili,“ vyjachtal mierne roztraseným hlasom zakrvavený shinobi stojaci opodiaľ.
„Tá by ešte mala účinkovať! Prevezmi to!“ zavelila svojmu asistentovi a rýchlo nahliadla zranenej do úst. Pilulka tam bola neprehryznutá. Prstom ju zručne posunula medzi zuby a razantne stlačila čeľuste mladej ženy. Tá zaklipkala očami.
„Prehltni!“ skríkla na ňu a ona, hoci zjavne dezorientovaná, s námahou poslúchla.
Celé to stálo Tsunade sedem - osem sekúnd, ale získala aspoň 15 minút. Vrátila sa k ošetrovaniu zranení, z ktorých sa začalo rinúť ešte viac krvi než doposiaľ. Nie. Reálne nanajvýš 10 minút a to na stabilizáciu nebude stačiť.
„Podaj mi striekačky s novým preparátom,“ nakázala asistentovi.
„Chcete to testovať na niekom z klanu Uchiha?“ vyrazil zo seba zhrozene, no poslúchol.
„Na shinobim Konohy,“ opravila ho. „Použijeme pre istotu obe dávky.“
Prvú dávku aplikovala priamo do srdca. Reakcia v podobe triašky sa dostavila okamžite. Ale ako správne tušila toto stačiť nebude.
„Čo stojíte, podržte ju!“ zrúkla na prítomných a pripravila druhú dávku. Teraz alebo nikdy!

O hodinu skôr:
Pot, ktorý jej vyrážal po tele, ako aj mravčenie v svaloch, boli neklamným znakom, že by mala cvičenie nateraz ukončiť. Čakajú ju ešte povinnosti. Hodlala ešte preskočiť na nižšiu hrazdu a odtiaľ sa elegantne spustiť dole, ale nevyrátala si dobre koordináciu rúk a zraku, takže siahla o pár milimetrov vedľa. Vďaka rýchlim reflexom však skorigovala svoj dopad na zem tak, že by si bežný pozorovateľ jej chybu ani nevšimol. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla.
„Ani mačka by to nespravila lepšie,“ pomyslela si s úsmevom.
„Chcelo by to Sharingan, však, Mikoto?“ ozval sa za ňou uštipačný hlas. „Ach, ale skoro som zabudol, ty ho nemáš.“
Kútikom oka pozrela ku vchodu, kde stál Yashiro s aktivovaným Sharinganom a posmešným úškrnom na tvári. To, že Sharinganom zjavne videl jej zle vypočítaný pohyb ju mrzelo viac než jeho poznámka. Ako členka rodiny, ktorá už po tri generácie neprebudila Sharingan, si na podobné poznámky zvykla.
„U ANBU nemáte telocvičňu? Alebo ťa do nej nevpustia?“
„A sme doma,“ pomyslela si Mikoto. Na toto si ešte bude musieť zvykať a to sa hlásila k ANBU v nádeji, že horšie to už aj tak byť nemôže.
„Tu na polícii si mohla mať slušnejšiu prácu, adekvátnejšiu tvojim schopnostiam,“ pokračoval, keď okolo neho prechádzala. „Mohla by si napríklad upratovať.“
Zobrala to celé ako skúšku. Nenechať sa vyprovokovať je účinná zbraň.
„Presne tak ako tvoja matka,“ nenechal sa odradiť Yashiro. „A keby si sa veľmi snažila, dosiahla by si raz pozíciu svojho otca,“ pokračoval uštipačne a Mikoto napla svaly pripravená každú chvíľu otočiť sa a jednu mu vraziť, sharingan nesharingan.
„Prepáč, že si na mňa musela čakať,“ ozval sa vtom z druhej strany chodby hlas jej otca. „Dnes budem môcť ísť domov až večer, lebo budem mať veľa práce,“ povedal nadvihnúc fotoaparát, ktorý mal v ruke. „Nakoniec, tak ako všetci,“ dodal, na čo sa Yashiro, vydajúc neurčitý zvuk, obrátil a odišiel.
„Si žena, nemáš Sharingan a predsa si sa ako 14-ročná dostala do ANBU. To ľudí Yashirovho razenia dokáže náramne štvať,“ hlaholil ju otec, keď sa k nemu pridala cestou do jeho kancelárie. „Našťastie takých ako on nie je až tak veľa.“
„Je ich tak akurát dosť,“ oponovala. „Na čom práve pracuješ? Vraj si bol v teréne.“
„Áno bol,“ pritakal spokojne. „V noci niekto počmáral niektoré domy červenou farbou. Privolaní policajti to dôvodiac, že škody sú zanedbateľné, odmietli vyšetriť, poškodení dostali iba prísľub, že budú posilnené hliadky, keď sa to bude opakovať. Vynútili si aspoň, aby bol celý prípad dôkladne zdokumentovaný a tak som prišiel na rad ja.“
„Čo tam bolo namaľované?“
„Nič zvláštne, samé špirály a vlnovky. Vlastne to bolo miestami aj celkom pekné. Čo myslíš, dovolila by mamka ozdobiť našu fasádu takou maľovkou.“
Obaja sa pri tej predstave schuti zasmiali.
„Neostali po páchateľovi vôbec žiadne stopy?“
„Ani ich nikto nehľadal a už je iste všetko zatreté a zničené. Každopádne, keby sa zistilo, čo majú všetci spoločné...“ oči sa mu zaleskli, no nadšenie v nich hneď aj pohaslo „... ale iste by som nedostal povolenie venovať sa tomu,“ dodal skleslo, položil fotoaparát na svoj stôl a začal hľadať v polici vľavo potreby na vyvolanie snímok.
Mikoto to zarmútilo. Pamätala si časy, kedy si jej otec viac veril a dúfal, že sa raz dostane k skutočnej policajnej práci, pre ktorú sa nadchýnal. Ale roky plynuli a on sa nedokázal dostať z oddelenia spisov a fotografií, kde vykonával preňho monotónne archivárstvo. Jeho vyhasínajúci entuziazmus bol jedným z dôvodov, prečo nechcela nastúpiť u polície, lebo v jednom mal Yashiro celkom iste pravdu – bez Sharinganu niet ani najmenšej šance na postup. Špeciálne techniky boli síce cenené aj u ANBU, ale kto bol vážne dobrý, ten sa pri rôznych misiách mohol zaobísť aj bez nich. Kto to všetko prežije, získa slušný odrazový mostík. A ona bola odhodlaná zlepšovať sa a niečo dosiahnuť. Aj keby do konca života neaktivovala Sharingan.
„Mama tak trocha predpokladala, že budeš nadčasovať. Zasa!“ vybrala balíček s úhľadne zabaleným jedlom a položila ho na otcovi na stôl. „Ja už musím, čo nevidieť mi začne misia.“
Podišla k oknu a otvorila ho. Po chodbách sa tu premávajú kadejaké indivíduá.
„Na čom budeš pracovať?“ opýtal sa otec a potešilo ju, keď uvidela, že sa mu do očí vrátil jas.
„Ochrana dôležitej osoby,“ odvetila s úsmevom a vyskočila na parapetu. Odtiaľ mohutným odrazom k ani nie tak blízkemu stromu a keď sa jej prsty bezpečne zachytili o vetvu, vyšvihla sa na ňu. So zadosťučinením si nasadila masku a vyrazila.

Keď dopadol do prachu tretí chlapec zaliaty krvou, dávalo to tušiť, že sa situácia vymyká spod kontroly. Učitelia však nezasiahli. V Akadémii pôsobilo stále ešte niekoľko zástancov starej školy, ktorých drsným predstavám o výcviku sa mladší iba zriedka vzopreli, hoci s nimi neraz nesúhlasili. Ich postoje sa dali pochopiť, veď v ich časoch bol vekový priemer na bojiskách o dosť nižší než dnes, ale bolo ich stále ťažšie akceptovať.
Štvrtý chlapec dopadol asi najhoršie, lebo sa naň sypali údery ešte aj po tom, čo padol na zem. To mal za hlúpy nápad kmásať rozzúrené dievča za vlasy. Traja chlapci, dovtedy akoby bez záujmu postávajúci za jej chrbtom, využili príležitosť a rozbehli sa k nej. Dobehol však iba jeden, dvaja ostali vyjavene stáť, neschopní pohybu. To aj toho posledného natoľko vyviedlo z miery, že červenovlasé monštrum malo dosť času pustiť svoju obeť a privítať nového útočníka ranou do žalúdka.
„To nie je fér!“ skríkol jeden z paralyzovaných chlapcov, no hneď skrotol, keď videl, že pôvodca Kageshibari je z vyššieho ročníka.
„Iste, že to nie je fér,“ súhlasil Shikaku a zrušil techniku. „Ale ak si v boji neuvedomíte, že nielen vy môžete získať výhodu neférovým jednaním, ale rovnako aj protivník nad vami, veľmi skoro zomriete.“
„Beztak ste zaútočili úplne nekoordinovane,“ dodal Inoichi po jeho pravici, Chouza im obom prikyvujúc dával za pravdu, pchajúc si do úst ďalší melonpan.
To sa však už schyľovalo k záverečnému dejstvu drámy. Rozzúrené dievča sa blížilo a keď už divoko víriace červené vlasy zastreli väčšinu zorného poľa jej protivníkov, tých premkol strach, hoci boli ešte stále v presile dvoch na jednu. Výhražne zdvihla ruku k ďalšiemu úderu, keď náhle bariéru jej povievajúcich vlasov prerazila ruka s bielymi chráničmi a zadržala ju.
„To už stačilo, Kushina,“ povedala Mikoto najdôraznejšie ako vedela.
„Pusť ma na nich!“ skríkla ešte Kushina vo vytržení, no pevný stisk ju začínal upokojovať.
Všetci sa medzitým rozpŕchli. A tí, ktorí dovtedy ležali na zemi a radšej sa tvárili, že sú už vyradení z boja. Iba ten, ktorý dostal najviac rán, sa pozviechal iba s pomocou jedného z učiteľov.
„Tak, čo ti urobili, že si ich takto zmlátila?“ opýtala sa Mikoto. Kushina najprv otvorila ústa, ako by chcela odpovedať, no nakoniec iba odfrkla a odvrátila tvár.
„Nemusím sa ti s ničím spovedať, -ttebane!“ prehlásila nakoniec trucovito a pokúsila sa vytrhnúť ruku zo zovretia. Mikoto pri tom zaujala jedna vec. Okrem škvŕn od krvi, ktoré postupne tmavli, mala za nechtami aj červené škvrnky, ktoré ostávali sýto červené. Farba!
„Tak mi povedz, čo ti urobili včera, že si kvôli tomu v noci nešla spať?“
Kushina sa na ňu prekvapene pozrela a hneď sklopila zrak.
„Dnes ostaneš za trest na doučovaní, Kushina,“ pristúpil k nim jeden zo starších učiteľov.
„Prečo? Veď oni to začali,“ zaodvrávala Kushina a poobzerala sa okolo. „A oni nemusia?“
„Nie. Je to trest za to, že si počas boja nebola pozorná a za to, že si začala boj, ktorý si nemohla vyhrať,“ znela nekompromisná odpoveď.
„No tak ma už pusť,“ povedala Kushina Mikoto, ale jej oči hovorili pravý opak. A Mikoto ju pustiť nechcela, lebo tiež cítila, že je to nespravodlivé. Učiteľ jej zaváhanie si všimol.
„Na pôde akadémie platia moje príkazy a tým sú nadradené iba osobné nariadenia Hokageho. Tak ju pusťte a ty Kushina, nasleduj ma.“
Pustila ju a s nepríjemným pocitom sa dívala, kým sa nestratia v budove. Kushina sa našťastie neobzrela, z toho by mala Mikoto ešte väčšie výčitky. Takže tu musí ostať ešte nejaký čas.
Ostať. Keď sa tak zamyslela, tak od nástupu k ANBU ešte nemala misiu mimo Konohu. Ani len obchôdzku okolo ochranných múrov. Iste, je v zbore iba veľmi krátko, ale ako chuunin už má skúsenosti aj z bojiska. A ak ich nie je dosť, tak takto sa to nezlepší. Iste, stráženie budúcej jinchuuriki dôležitá úloha, v tom otcovi neklamala, ale iní sa pri nej striedajú popri iných misiách, iba ona je k nej priraďovaná neustále. Má v tom prsty jej klan? Alebo je to preto, že je Uchiha? Rázne tieto myšlienky zahnala. Nič v tom nebude, iba sa nechala dnešnými Yashirovými rečami otráviť viac, než si to pripúšťala.
Zaregistrovala, že neďaleko nej stojí blonďatý chlapec asi v Kushininom veku a uprene sa na ňu díva. Z videnia ho poznala. Stále sa motá v blízkosti Kushiny a niekedy sa aj zdá, ako by ju chcel osloviť, no nakoniec si to vždy rozmyslí. V zbore už padlo niekoľko stávok ohľadne toho, kedy sa odhodlá. Áno, aj neprístupní členovia ANBU robia takéto prosté veci.
„Chceš niečo?“ prihovorila sa mu nie práve najzdvorilejšie. Maska vážne odosobňuje.
„No, ja...“ zneistel. „Nie je to dávno, čo ste ukončili akadémiu však?“
„Mne to už pripadá ako večnosť,“ odvetila neurčito. Nebude to nikomu vešať na nos. Ale na tom nezáleží, ten chlapec chce zjavne niečo iné a iba zahovára.
„Aha, takže tak,“ odvetil chlapec a ryjúc nohou do zeme, premýšľal, ako pokračovať.
„Povedz rovno, čo chceš. Iste vieš, že by som to z teba vedela dostať.“
„Áno, áno!“ odvetil náhlivo a uprel na ňu modré oči. „Vy čakáte Kushinu však?“
„Možno,“ Mikoto síce vedela, že nemá zmysel zatĺkať, ale z princípu nedala jasnú odpoveď.
„No, Kushina tu už nie je. Hneď ako vošla do budovy, vymenila sa s klonom a vyskočila oknom na prízemí.“
Mikoto priam vyrazilo dych.
„Nemala som ju púšťať!“

Asistent rozochvenou rukou utrel Tsunade z čela pot, aby ten nekvapol do rán ošetrovanej ženy. Jej stav sa začínal stabilizovať, ale rozsah zranení Tsunade neprestával znepokojovať.
„Je stabilizovaná, môžete ju odniesť do Konohy,“ pokynula prítomným a unavene vydýchla.
V tomto súboji nateraz vyhráva, ostáva ešte zachrániť to dieťa.

Na chráme začínalo byť vidno, že už roky neslúži svojmu účelu. Tých, ktorí ho postavili, už prakticky niet a ostatní ľudia sa mu radšej vyhýbajú. Keď Mikoto vošla dnu, hneď vytušila prečo. Bizarné démonické masky, ktoré pokrývali celú stenu, privodili bežnému návštevníkovi nepríjemný pocit. Akoby z nich vanul chlad, hoci ich zdola olizovali vierohodne namaľované pekelné plamene. Hlavná sála bola prázdna, ale rozhodla sa ešte preskúmať postranné miestnosti. Akonáhle odvrátila hlavu, jedna z masiek v dolnom rade sa oddelila od steny a vlečúc za sebou jeden z plameňov, vyrazila proti nej. Zareagovala automaticky a mala, čo robiť, aby na poslednú chvíľu stočila ostrie katany a usekla maske iba jeden z rohov. Uskočila, ale ostala v obrannom postoji, hoci už tušila, s kým má tú česť.
„Máš skutočne dobré reflexy,“ ozvalo sa spod masky.
„Si skutočne nezodpovedná,“ odplatila pochvalu kritikou. „Mohlo to zle dopadnúť.“
„Prečo? Si predsa ANBU. Elita.“
„Na tom nezáleží,“ odignorovala ďalšiu pochvalu. „Toto robiť nesmieš. Daj si dole masku.“
„Nedám. Aj ty máš nasadenú masku.“
„Ale ja som ANBU.“
„Ja som zasa budúca Hokage, teda budúca veliteľka ANBU, -ttebane.“
Mikoto sledujúc Kushinin vzdorovitý postoj premkla ľútosť. Kushinin osud je už určený a nech by sa snažila akokoľvek, nebude jej dovolené stať Hokagom. Ako schránka pre Kyuubiho a dôležitá zbraň Konohy bude zrejme neustále pod dohľadom.
„Chcela by som vedieť, čí máš takú tvar ako som si predstavovala,“ dodala menej panovačne.
„Predstavovala si si moju tvár? Prečo?“
Prekvapilo ju to. Účelom masiek je odosobniť členov zboru, aby nikoho podobné nenapadlo.
„Trávim s tebou najviac času.“
Odpoveď Mikoto prekvapila. Iste, všimla si počas stráženia, že sa Kushina takmer s nikým nestýka, ale nepripisovala tomu žiadny význam, nakoniec trávila pri nej iba časť dňa. Pritom si nebolo vôbec ťažké domyslieť, aká je vlastne osamelá na cudzom mieste bez rodiny a priateľov, kde takmer každý vie, alebo aspoň tuší, prečo ju priviedli a čo sa z nej má stať.
Odopla si masku a odhalila Kushine svoju tvár.
Kushina si tiež zložila masku a začala si jej tvár dôkladne prezerať.
„Tak aký je verdikt?“ nezvládla Mikoto po chvíli na uzde svoju márnivosť.
„Prečo máš také čiarne oči?“ opýtala sa Kushina napokon.
„Aby som ťa lepšie videla,“ odvetila Mikoto, ale hneď to aj oľutovala. Kushina podozrievavo zvraštila čelo, čo znamenalo, že jej fórik nepochopila.
„Pochádzam z klanu Uchiha, ktorý vládne zvláštnym dojutsu zvaným Sharingan,“ začala vysvetľovať. „Keď ho práve nemáme aktivovaný, sú naše oči čierne.“
„Ukážeš mi Sharingan?“
„Teraz nemôžem. Dá sa aktivovať iba za špecifických okolnosti.“ V podstate neklamala.
„To nevadí, tak či tak si dosť silná na to, aby sme mohli byť priateľky.“
„Prečo to podmieňuješ silou?“
„Ja nie, ale ostatní sa so mnou zjavne nepriatelia preto, lebo sú v rozpakoch pred niekým, kto sa stane Hokage. Ale ty si zjavne dosť silná na to, aby si sa mohla priateliť s Hokagom.“
„To iste môžem.“ pritakala Mikoto a podala ruku Kushine, ktorá ju nadšene uchopila. Vedomie, že má odteraz priateľku ju zjavne rozrušil.
„Až nastúpim do úradu, menujem ťa svojou veliteľkou ANBU,“ prehlásila Kushina nadšene.
„Ale čo ak sa bude o úrad uchádzať aj iný kandidát a zvolia jeho?“ pokúšala sa ju schladiť.
„Tak dostane do zubov a bude to, -ttebane,“ zazubila sa Kushina a zdvihla päsť.
Mikoto sa pri tej predstave usmiala a nedalo jej nepoľutovať muža, ktorý by sa proti Kushine uchádzal o titul Hokageho, alebo muža, ktorý by si ju zobral za manželku. Ale vtedy jej zamrzol úsmev na perách. Nie, nič z toho nie je možné. Ktorý muž by zviazal svoj život s démonom, ktorého do nej zapečatia až príde čas. Bude odsúdená na osamelosť.
Privinula Kushinu k sebe. Nielen z ľútosti, ale aj aby zamaskovala vlastné pocity.
„Tak ty sa pokúšaš o moje miesto, Mikoto? Aké zaujímavé,“ ozval sa za nimi hlas, v ktorom Mikoto spoznala svojho kapitána. Tak skoro bol odhalený Kushinin útek? Prečo je tu osobne?
„Čo tu chceš? Svätyňa Uzumaki nie je holubník,“ vyhúkla Kushina rozmrzene.
„Vskutku. Táto svätyňa je fascinujúca,“ odvetil s pohľadom upreným na stenu s maskami. Zároveň zdvihol ruku, aby si zložil vlastnú masku. Mikoto z toho nemala dobrý pocit. Cieľom masky je aj zastrašiť a znepokojiť ostatných, no v prípade jej kapitána funguje skôr naopak. Samozrejme v závislosti od toho, akú ukáže tvár. Dokáže hrozivo dať najavo, že by mu nerobilo problém mávnutím ruky zabiť aj ostrieľaného bojovníka a následne si sťa krvilačné monštrum vychutnávať jeho agóniu, ale tiež dokáže pôsobiť dojmom charizmatického vodcu, ktorého stojí za to nasledovať do akéhokoľvek boja, po boku ktorého proste nie je možné prehrať. Za tú krátku dobu, čo strávila v ANBU, už Mikoto okúsila zo strany svojho kapitána oba tieto pocity a ešte mnohé ďalšie. Čo príde tentoraz?
Obrátil k nim tvár a jej dravý výraz teraz ešte viac pripomínal hada útočiaceho na korisť. A tou úbohou bezmocnou korisťou dravca boli práve teraz oni dve.
„Ten svoj, ... ten trik,“ začala Kushina dvíhajúc pästičku, zovretú tak pevne, až sa jej nechty zaryli do mäsa „na strašenie detí si ... si môžeš niekam strčiť, -ttebane,“ dokončila víťazoslávne keď konečne polapila dych. Pod vplyvom jej slov aj Mikoto okriala.
„Strašenie?“ opýtal sa Orochimaru dotknuto a tvár mu zalial veľkorysý úsmev.
„Ja mám predsa deti rád. Obzvlášť také, ako si ty, zlatíčko.“
Vo vchode do svätyne sa objavili ďalšie postavy. Dnes je tu teda nevídane rušno. Mikoto spoznala Hokageho manželku Biwako v sprievode trojice ANBU. Takže ani jej kapitán neprišiel iba kvôli Kushininmu úteku. Biwako pristúpila ku Kushine.
„Mito-hime si ťa želá vidieť. Nestrpí to odklad,“ dala pokyn ANBU a jeden z nich schmatol Kushinu tak, až tá prekvapením skríkla. Bez zaváhania vyrazili do Konohy.
„Už je to tu?“ prebehlo znepokojenej Mikoto hlavou. „A ja som jej znova pustila ruku,“ zhrozila sa pri pohľade na vzďaľujúcu sa Kushininu tvár a rozbehla sa za nimi.
„Ty s nimi nechoď, Mikoto!“ zaznel tvrdo Orochimarov rozkaz. Prekvapená zastavila.
„Rozlúčim sa s ňou aj za teba,“ zaznelo zrazu tesne pri jej právom uchu a bola by sa hádam aj strhla, keby celé jej telo zrazu nestuhlo.
“Ale najskôr sa musím rozlúčiť s tebou.“
Lúčenie! Lúčenie? Do pekla s nejakým lúčením, ale prečo ju jej obdivuhodný veliteľ, jeden zo saninov, s takým divným výrazom v očiach hladí po tvári a prechádza jej prstom po línii pier? Niečo nie je v poriadku, áno, niečo nie je správne, ale keď ono je to také fascinujúce.
„Máš skutočne krásnu tvár. Aká škoda doteraz ju skrývať.“
Musí získať naspäť sebakontrolu. Musí získať kontrolu.
„Iná misia?“ to bolo jediné, čo bola schopná vysúkať zo seba bez toho, aby odhalila, aká je vnútorne rozochvená. Teda aspoň dúfala, že to neodhalila.
„Niečo ti prezradím,“ naklonil sa k nej a pokračoval. „Ty nikdy nebudeš veliteľkou ANBU.“
Ústa mal tak blízko, že skrze záchvevy vzduchu jeho slová priam fyzicky cítila na perách, na tvári a vlastne ju celú fyzicky pohlcovali. Ako keby sa voči nemu neustále zmenšovala.
„Popravde, dnes ako ANBU definitívne skončíš.“
„Prečo?“ vrhla proti nemu nevypovedanú otázku. Na viac v tom okamihu nezmohla.
„Nič osobné, robím to na žiadosť tvojho klanu.“
Klan? ... Klan? ... Čo s tým má klan?
„Bude to mať niečo spoločné s Uchihou Masumi,“ povedal nakoniec tajomne a odstúpil od nej, no ani na okamih neprerušil očný kontakt. Jej zmätenosť sa iba zvýšila.
„Priviezli ju dnes do Konohy vo veľmi vážnom stave,“ dodal, keď sa nasýtil jej bezradnosťou.
Pochopenie prišlo rovnako náhle, ako sa zosypali všetky jej doterajšie predstavy o budúcnosti.
Ďalšia na rade je ona.

Poznámky: 

Úvodný obrázok môžete hodnotiť tu
melonpan - https://en.wikipedia.org/wiki/Melonpan
Uchiha Yashiro - http://147.32.8.168/?q=yashiro
Príbeh sa odohráva asi 14 rokov pred narodením Naruta a pôvodne som plánoval 4 kapitoly, no keďže ide o neuveriteľne zaujímavé obdobie (prevažná väčšina postáv sa ešte ani nenarodila) a mňa napádajú stále nové súvislosti, takže je možné, že skončím niekde v okolí 6 kapitol. Eye-wink

4.833335
Průměr: 4.8 (6 hlasů)

Kategorie:

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Kutulumototo
Vložil Kutulumototo, Po, 2016-12-26 10:35 | Ninja už: 385 dní, Příspěvků: 504 | Autor je: Účastník Irukova doučování

Ooooo naprosto super. Jdu na další díly

Seznam FF

Tady Laughing out loud

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Čt, 2016-09-15 23:46 | Ninja už: 3321 dní, Příspěvků: 1869 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Musím říct, žes mě překvapil. Nedokázala jsem si moc představit, jak to budeš přímo stylizovat, jaké tempo udáš a jak se kam pohrneš. Hlavně ohledně té rozvinuté psychologie jsem byla trochu skeptická a říkala ti, že se nad tím musí hodně přemýšlet, dávat si pozor. Ale... víš, četla jsem Duši, mrkla jsem zběžně na Zmar i spoluautorský Hrob... a pro mě jsi vždycky v sériích poměrně ztrácel to, co jsi dokázal v jednorázovkách; moc jsi se roztahoval do stran, zároveň však pletl věci dohromady a vytvářel nepřehledné klubko. Duše mě i bavila (přestože hutnost, že, a další věci), ale musím říct, že tohle je pro mě osobně asi nejlepší z tvých sérií a jestli si udrží takové tempo i dál (už mám přečtený i druhý díl), bude vážně dobrá. Vážně Smiling
Sice přeskakuješ ze scén, ukazuješ různé postavy a situace, ale všude se jako čtenář orientuju, věci jsou pochopitelné a přehledné, neztrácím se, netápu a spokojeně si jedu až ke konci. Nedrhne mi to a celou dobu se bavím, použité věty sedí. Postavy pěkně komunikují; Yashiro je na facku a dodržuje Kishiho charakter, Mikotin otec je sympaťák a její vztah s Kushinou... Kushina byla prostě bezvadná, já se nad ní musela usmívat, což jsem si pak uvědomila až po chvíli ^^
Samotná Mikoto... cítila jsem ji. Viděla její postavu a sympatizovala s ní. Bála jsem se, co z ní uděláš jako členky ANBU; že bude až moc silná, nebojácná, děsivá a studená, nepoddajná, ale zatím se mi líbí. Uvidí se dál. (A Shikaku... oj, ten byl super, jak hoši ztuhli, hned jsem zavětřila Naru a ono ano, jej! ^^ Prostě fanservis pro mě xD) Zaujala mě i scéna mezi ní a Orochimarem - fungovalo to. Opravdu, jestli to takhle dokážeš udržet i dál, myslím, že stvoříš dílo, na které bys mohl být hrdý.

A na obrázku má Kushina roztomilý výraz. To vpravo je Kyuubiho oko, že? Symbolicky mi to funguje jako Uchihové/démoni a pod nimi jen nevinné ovečky, i to je dobrá, účinná psychologie.

.Seznam FF, Poslední FF: Oči z listí | Oblačno, místy zataženo 6/
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..

Autoři fanfikcí, s prosincem nastává v FF sekci vánoční režim; více čtěte ZDE.

Obrázek uživatele himiTsume
Vložil himiTsume, So, 2016-09-10 01:26 | Ninja už: 3201 dní, Příspěvků: 864 | Autor je: Kankurova kosmetička

Jak jsi zacatkem upoutal moji pozornost tak postupne moje soustredeni upadavalo, chtelo by to svizneji popisovat bojove sceny aby nebyly tak rozvlekle. A do slovenske gramatiky moc nevidim ale v cj se pise "Blabla," rekla (ty vsude cpes tecky).
Doted jsem si neuvedomila ze je mezi Mikoto a Kushinou (ktera si ziskala me velke sympatie) takovy vekovy rozdil. Vubec umis skvele nastinit postavy, Yashiro mi neskutecne lezl krkem a Orochimaru je hrozny slizoun a ty popisy neprijemny dojem z nej akorat umocnily. No ale konec me zase nechal viset. Smiling
Btw nejdriv jsem myslela ze je na obrazku Itachi. Laughing out loud Mikoto trochu ujizdi smer pohledu a prijde mi v obliceji takova malo zenska, mozna za to muzou ty kulate tvare a nevyrazne oci kdezto od krku dolu pusobi hodne robustne. A demonni maska se mi hodne libi.

Nové FF po pěti letech: Rozhodnutí Sladké sny Sluneční paprsky a kytky po dešti
Nevěřila jsem že se sem ještě někdy vrátim ale nostalgie dělá svý.

Obrázek uživatele Palantir
Vložil Palantir, Pá, 2016-12-02 13:57 | Ninja už: 2864 dní, Příspěvků: 3996 | Autor je: Jounin

Šarvátku na Akadémii som účelovo nekoncipoval ako bojovú scénu, ale skôr ako akési pozadie pre načrtnutie situácie. Preto tie popisy ako aj prerušenie triom Ino-Shika-Cho.
V skutočnosti je medzi nimi iba asi 4-ročný vekový rozdiel (M-14 a K-10), čo nie je veľa, ale práve v tejto vývojovej fáze sa to prejaví.
Tajne som dúfal, že bude evokovať Itachiho, takže si ma potešila. Smiling K démonskej maske som si zobral za predlohu Kidomara. Sticking out tongue
Vďaka za prečítanie a v nasledujúcej kapitole sa ťa pokúsim zaujať viac. Eye-wink

... a tie bodky som už prerobil.